Kto má MOC na Slovensku
Po voľbách v roku 2010 som napísal článok s názvom „ Moc a bezmoc parlamentu“, ktorý končil slovami :
„Ukazuje sa , že hľadanie konsenzu a kompromisu nebude vždy jednoduché. A tiež, že vzhľadom na zloženie poslaneckého zboru ani dohody na úrovni koaličnej rady nemusia byť konečné. Preto môžeme povedať, že kľúčové rozhodnutia sa budú opäť robiť až v budove NR SR. Napokon, na tom, že premiér alebo premiérka chodí do parlamentu rokovať, je niečo hlboko správne .“
Koncom roku 2011 na Slovensku vypukla kauza Gorila. Z jedného textu na internete ( o obsahu ktorého ale mnohí vedeli už predtým ) sa stala téma č. 1 ( a zatienila aj euroval, ekonomickú krízu....), ktorá nepochybne ovplyvní aj výsledky predčasných volieb v marci.
V spise sa spomínajú mena mnohých politikov a popisuje sa, ako sa v istých prípadoch rozhodovalo. A tým subjektom, kto prijímal rozhodnutie, nebola vláda ani parlament, ale predstavitelia vybraných podnikateľsko-finančných skupín. Pritom rozhodnutia, ktoré následne formálne prijímali kompetentné orgány boli také, že úžitok z toho nemal štát či spoločnosť, ale konkrétne osoby. Jednoducho povedané, išlo o také konanie, ktoré na jednej strane malo znaky korupcie, podplácania,... a na strane druhej zneužívania funkcie, nehospodárneho nakladania s verejným majetkom.
Ide o tak vážnu vec, že si treba položiť otázku : Kto má MOC na Slovensku ?
Ak sa na to pozrieme z hľadiska teórie, v štandardnom a demokratickom štáte sa moc delí na zákonodárnu ( disponuje ňou volený zastupiteľský orgán – poslanci ), výkonnú ( čo je doménou menovanej vlády a vlastne všetkých úradov ) a súdnu ( u nás tvorená Súdnou radou a sudcami ).
Samozrejme, že okrem tejto viditeľnej verejnej moci – kde ešte patria všetci ústavní a vrcholní funkcionári – verejný život nepochybne formujú či ovplyvňujú aj predstavitelia akademickej a kultúrnej obce..... podniktelia, zamestnávatelia a predstavitelia odborov.....stavovské a profesné organizácie...a aj tretí sektor a občianski aktivisti. No a nesmieme zabúdať ani na média a novinárov. Či už ako „strážnych psov“ alebo tých o tvoria verejnú mienku.
Legálne a oficiálne nástroje na formovanie aj presadzovanie politiky majú tí, ktorí voľbou alebo vymenovaním získali tú – ktorú funkciu. A teda títo verejní funkcionári majú aj právo ( a neraz aj povinnosť ) konať a prijímať rozhodnutie. A logicky za výsledky svojho správania aj niesť zodpovednosť. Politickú a v prípade dokázania porušenia zákona aj právnu či dokonca trestnoprávnu.
Gorila naznačuje jedno. Je možné, že skôr ako isté rozhodnutie týkajúce sa nakladania s verejnými zdrojmi, bolo prijaté príslušným orgánom ( poväčšinou kolektívnym ) niekto to už mal predrokované so správnymi ľudmi tak, aby potom bolo prijaté správne rozhodnutie.
Podľa môjho názoru takéto konanie je nielen neetické a nemorálne, ale aj nesprávne a v rozpore s platnými právnymi predpismi. My občania, platitelia daní a voliči máme právo na to, aby sa verejné veci spravovali na prospech verejnosti. Voľby sú – väčšinou – raz za 4 roky. Teraz síce budú už po necelých 2 rokoch, ale dôvodom nebola ani tak nespokojnosť voličov s vládou, ale predčasný pád vlády spôsobila neschopnosť v rámci koalície zvládnuť hlasovanie spojené s eurovalom. Ale je dosť možné, že keby nie toto hlasovanie našiel by sa iný dôvod.
Pre voličov je tu ale šanca svojim prístupom vo voľbách zmeniť politickú mapu . Iba od voliča totiž záleží, komu dá dôveru. Ale pozor, tým že nepôjde voliť pomôže tým stranám, ktoré sa do NR SR dostanú a tie si prerozdelia prepadnuté hlasy. A najviac mandátov prirodzene získa víťaz.
Dôkazom je tabuľka s výsledkom volieb v roku 1992 :
Strana | Hlasy | Mandáty (150) |
Hnutie za dem. Slovensko | 37,3 % | 74 |
Strana demokratickej ľavice | 14,7 % | 29 |
Kresťanskodemokratické hnutie | 8,9 % | 18 |
Slovenská národná strana | 7,9 % | 15 |
MKDH/Spolužitie | 7,4 % | 14 |
Občianskodemokratická únia | 4,0 % |
|
Sociálnodem. strana Slovenska | 4,0 % |
|
DS – ODS | 3,3 % |
|
Slovenské KDH | 3,1 % |
|
…..............
Osobne si myslím, že niektoré subjekty a hlavne niektorí politici by miesto výkonu nejakej funkcie v parlameneu či vláde mali skúsiť robiť niečo iné. Alebo aj odísť úplne z verejného života (prípadne aj nedobrovoľne).
Milan Galanda
právnik, advokát, publicista
Autor bol poslancom SNR 1990-92
+ bol poradca predsedu NR SR p. R. Sulíka a ako nestranník je aj na kandidátnej listine SaS